Zayn
Rozhodol som sa, že jej to dnes poviem. Poviem jej, že som sa prihlásil do X-factoru. Chcem vedieť, ako zareaguje. Dotiahol som ju do mojej izby. ,,Naty, chcem ti niečo povedať, neviem ako to zoberieš, ale," nadýchol som sa, ,,prihlásil som sa do X-factoru," zavrel som oči a kusol do pery. Bál som sa odpovede.
,,Zayn, to je úžasné, od kedy ťa poznám si tam chcel ísť, gratulujem," objala ma. Ani neviem, čoho som sa bál. Sme predsa kamaráti. ,,Fúú, ani neviem, prečo som sa bál," usmial som sa. ,,A čoho si sa bál?" spýtala sa. ,,No, že ako zareaguješ," ájeje. Jedno obočie hore. ,,Zayn, sme kamaráti, prečo by si sa mal báť mojej odpovede, pamätáš, keď sme sa spoznali, dali sme si sľub, že tu budeme vždy jeden pre druhého," vtedy som si spomenul.Keď mi do života vstúpila Naty.
Mali sme desať. Každý deň sme sa chodili hrať na ihrisko. Raz sme našli niečo, ako tajné miesto. Bolo to v nejakom parku. Dohodli sme sa, že toto bude navždy naše tajné miesto. Chodili sme sa tam 'tajne' hrať. Raz sme si tam zobrali myslím, že nejaké kamene, alebo čo. Sadli sme si oproti sebe a kamene okolo nás, vtedy sme si sľúbili, že budeme navždy kamarátmi, a že budeme pri sebe stáť, vždy. Kedykoľvek a kdekoľvek. NIKDY nezabudnem na ten najlepší vek. Keď nám boli ukradnutí všetci v škole a boi sme iba my. Ja a Naty. Nikto iní.
Z môjho myslenia ma vytrhla Naty. ,,Hej, zem volá Zayna. Na čo myslíš?" usmiala sa. Spomínal som, že ma krásny úsmev. Asi nie, že? To je jedno. ,,Ale rozmýšľal som, ako sme si dali ten sľub, vieš vtom našom tajnom tuneli," Naty sa rozosmiala. Začali sme sa smiať. Čo by som dal za to, aby som mal znovu desať. Ani si nedokážem predstaviť, že už mám 16. ,,Naty, ale pôjdeš tam so mnou, však?" opýtal som sa jej, keď sa už chystala na odchod. Chytila ma za ruku. ,,Zayn, jasné že pôjdem. Čo by som to bola za kamarátku?" a mala pravdu. Prikývol som. Objal som ju a už odišla z mojej izby. Viem patrí sa odprevadiť ju, ale ja som proste. Neviem tým dotykom ma omámila. Óó, nie. Nie,nie,nie. Nezamiloval som sa. Nie! Nie! Zatriasol som hlavou, aby som vyhnal všetky myšlienky.
Naty
Dole som sa rozlúčila so všetkými. Pomaly som kráčala domov. Jeden chalan ma začal otravovať. Neviem, ako sa volá, ale je z našej školy. ,,Čauko, american girl, ako sa mi máš?" hovoril a pritom žuval žuvačku a mľaskal. Bléé. ,,To nech ťa netrápi, zlatko. Prosím ťa môžeš sa vypariť, strašne by si ma potešil," zaklipala som očami. ,,Nie, kočka. Porozprávame sa," pritiahol si ma bližšie. ,,Nie nebudeme sa rozprávať, pusť ma," snažila som sa vymotať no on bol silný. Začal ma oblizovať. ,,Shit, pusť ma!" zakrirčala som z plného hrdla. ,,Nie, nepustím. Na to si až moc, sexy," začal ma obchytkávať no vtom ho niekto odomňa odtrhol. ,,Pusti ju, ešte raz sa jej dotkeš a skončíš v nemocnici, počuješ," zazjapal naňho. Stále som nevedela, kto to je. Ani hlas som nevedela rozpoznať. Neviem, prečo ale brutálne ma bolela hlava, debil musel ma udrieť. ,,Hej, si v poriadku," pokrútila som na znak nesúhlasu. Veď som ani nebola. Pred očami hmla a v hlave mi hučalo, ako keby mi tam behalo stádo slonov. Jediné, čo si pamätám je, že som odpadla. Viac nič.
Zobudila som sa v nemocnici. Prístroje okolo mňa otrasne pípali. Otočila som hlavu na pravý bok. Tam sedel Zayn. Hlavu mal v dlaniach. ,,Zayn, ja," zlihal mi hlas. Strhol sa a objal ma. ,,Prepáč mi to," rozplakal sa. Začala som ho hladiť po chrbte. ,,Za čo sa mi ospravedlňuješ, veď ty za to nemôžeš, prestaň plakať," ,,Ale pochop, ja si to neodpustím, pozri čo ti urobil," odtiahol sa a utrel si slzy. Snažila som si sadnúť no Zayn mi to nedovolil so slovami: ,,Lež, musíš si oddýchnuť," no ja som ho nepočuvala a aj tak som si sadla. No čo som tvrdohlavá. ,,Zayn, preboha živého ťa prosím, nevyčítaj si to, predsa za to nemôžeš, čo sa stalo, stalo sa. Niako to nevrátim späť," teraz som sa rozplakala ja, ,,ale najviac ma štve, že som nepoďakovala osobe, ktorá ma zachranila, myslím že to bol nejaký mužský hlas, ale kto to bol, to už neviem," utrela som si slzy a Zayn ma objal. ,,Ten chalan sa volá nejaký Jack, priezvisko netuším, ale poďakoval som mu, už aj za teba, lebo viem že ty by si ho išla hľadať, len aby si mu poďakovala," presne. To sa mi na Zaynovi páči najviac. Pozná ma. Úplne.
,,Máš pravdu, ďakujem, som rada, že ťa mám, Zayn," usmiala som sa a on ma znovu objal.
,,Nie, to ja som šťastný, že ťa mám, neviem čo by som bez teba robil, si jediná, ktorá sa so mnou rozpráva, respektíve kamaráti, mám ťa neskutočne rád," bože, až ma pichlo pri srdci. Bože nie, ja sa nemôžem zaľúbiť. Nie určite som sa nezaľúbila, len ho mám rada. Iba, ako kamaráta. Nič viac.
,,Zayn, choď domov, vyspi sa. Je už veľa hodín," no moja tvrdohlavosť sa prenáša. Teraz on prostesuje: ,,Nie nikam nejdem, budem tu a neprotestuj," sadol si na gauč a zapol telku. Výhoda, ešte že tu mám TV, lebo už by sa ten chalan od nudy podkopal. Ani neviem, ako zaspala som...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára